Pohreb emeritného arcibiskupa

V Košiciach sa veriaci rozlúčili so zosnulým arcibiskupom Mons. Alojzom Tkáčom.

V utorok 30. mája 2023 sa uskutočnil pohreb nášho zosnulého o. arcibiskupa Alojza (1934 – 2023), ktorý sa stal košickým diecéznym biskupom (1990) a bol prvým košickým arcibiskupom metropolitom (1995 – 2010).

Pohrebnú svätú omšu v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach celebroval Mons. Bernard Bober, ktorý sa v roku 2010 stal nástupcom zosnulého arcibiskupa. Koncelebrovali aj dvaja o. kardináli Dominik Duka z Prahy a Stanislav Dziwisz z Krakova. Na pohrebe sa zúčastnilo 5 arcibiskupov, 14 biskupov, 250 kňazov a 4 500 veriacich. Prítomný bol aj bývalý prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster.

Zosnulého arcibiskupa Tkáča pochovali do krypty košickej katedrály, kde je pochovaný aj o. kardinál Jozef Tomko.

Priamy prenos sprostredkovali aj naše katolícke média (TV LUX a Rádio Lumen).

Celý záznam pohrebnej svätej omše: 

TV LUX

Rádio Lumen

Fotografie z pohrebu emeritného arcibiskupa:

Fotky zverejnené na našej FB stránke

Fotky webstránky ke-arcidieceza.sk

Fotky TK KBS

Počas pohrebnej svätej omše sa v úvode prihovoril Mons. Marek Forgáč, homíliu predniesol Mons. Bernard Bober a v závere svätej omše zazneli kondolenčné príhovory. V prvom rade sme si vypočuli kondolenciu Svätého Otca Františka a potom slová prezidentky Slovenskej republiky p. Zuzany Čaputovej. Na pohrebe sa prihovoril p. Jaroslav Polaček, ktorý je primátorom mesta Košice. Za rodákov zosnulého arcibiskupa Tkáča predniesla svoj príhovor starostka obce Ohradzany p. Andrea Kličová. Za kňazov Košickej arcidiecézy sa prihovoril dekan a farár Allan Tomáš. Na konci poďakoval účastníkom pohrebnej svätej omše arcibiskup Bober, ktorý viedol i záverečné obrady.

Homíliu a kondolenčné príhovory prinášame v plnom znení:

Homília Mons. Bernarda Bobera, košického arcibiskupa – metropolitu

Eminencie – otcovia kardináli, Excelencie – bratia v biskupskej službe, bratia kňazi, diakoni, seminaristi, zasvätení, drahá smútiaca rodina a príbuzní nášho zosnulého arcibiskupa Alojza, predstavitelia štátnej správy a zástupcovia samosprávy, drahí bratia a sestry v Kristovi – zhromaždení tu, v košickej katedrále, ale aj vy všetci, ktorí nás sledujete cez vysielanie Televízie Lux a Rádia Lumen!

Keď zomrel košický biskup Jozef Čársky v marci 1962, jeho nástupca mal byť vymenovaný a konsekrovaný až za nekonečných 10.234 dní a nocí, teda až o 28 rokov. Tak dlho sme v Košiciach nemali diecézneho biskupa. Čakali sme tie dlhé roky na pastiera, Pánovho pomazaného, ktorý by podľa slov proroka Izaiáša uzdravil skrúšených srdcom a oznámil zajatým slobodu i väzneným prepustenie (Iz 61, 1-3a).

Dnes je už skoro nepredstaviteľné, aké to muselo byť zastrašovanie a aká sila, ktorá 40 rokov dusila prirodzené duchovné potreby ľudí a ich odvekú túžbu po Bohu. Bola to doslova diabolská sila! Lebo teror, ktorý používajú všetky diktatúry, je vlastne vyvolávanie strachu – strach ozvať sa, strach povedať niečo proti nezmyslom, nespravodlivosti, prenasledovaniu a vyhrážkam.

V dejinách Cirkvi sme to zažili veľmi často. Už samotných apoštolov zastrašovali vtedajší mocipáni, ale oni posilnení silou zhora, darmi Ducha Svätého zoslaného na Turíce, nebojácne a s odvahou ohlasovali Ježiša Krista ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Prestali sa báť, aj keď ich to stálo život, lebo vedeli, že Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Boh je silnejší než smrť! A čo je dôležité si zapamätať – Viera v neho a jeho Cirkev prežije všetky režimy i všetkých mocných tohto sveta, aj keď zase raz prídu ďalšie a nové svetové poriadky či ideológie.

Toto odveké pravidlo sa potvrdilo aj tu u nás na Slovensku. Po páde totality nastala nová jar pre Cirkev vo vtedajšom Československu. Tu v Košiciach sa teda pred viac ako tridsiatimi rokmi novým diecéznym biskupom stal verný Kristov kňaz Alojz Tkáč, rodák z Ohradzian, z horného Zemplína. Boh si ho ale už dávno pred týmto historickým medzníkom pripravoval na úlohu a službu pastiera.

Ako novokňaz bol v roku 1961 menovaný za kaplána do Zborova, kde získaval prvé pastoračné skúsenosti. Neskôr pôsobil ako archivár a duchovný tu v Košiciach. A tu sa začala jeho priama cesta úprimného a priameho kňazského svedectva. Bolo to odvážne svedectvo Kristovho učeníka, ktorý nepodľahol strachu o seba. Po hlasnej verejnej kritike prorežimného hnutia Pacem in terris v roku 1974, keď upozornil na hrubé porušovanie ľudských práv, náboženskej slobody, na porušovanie práv Cirkvi vo vyučovaní náboženstva a stavaní nových kostolov, bol mu na sedem rokov odňatý štátny súhlas k vykonávaniu duchovnej činnosti. Vtedy musel nastúpiť do civilného zamestnania. Pracoval ako robotník v Štátnych lesoch a neskôr ako vodič električky. Všetko trpezlivo znášal a prijal aj tento tvrdý údel. Najviac ho trápilo, že nemôže verejne slúžiť svätého omše a vysluhovať sviatosti. Všetky svoje pocity starostlivo zapisoval vo svojom denníku, ktorý usilovne písal celé tie roky, prakticky až do konca.

A práve v septembri 1976 si so žiaľom v srdci zapísal tieto vety: Teraz už nie som pastoračným kňazom. Som uprostred ľudí, som robotníkom, jedným z nich. Na svojej koži pociťujem údel veriacich. Tak, ako sa mnohí iní vystavili šikanovaniu pre vieru a prijali tvrdý údel ako skutoční svedkovia evanjelia, tak i ja som už vystúpil z radu každodennosti a postavil som sa do radu tých, ktorí sú smädní po pravde a spravodlivosti.

Od roku 1983 bol kňaz Alojz Tkáč administrátorom farnosti Červenica pri Prešove. No a konečne po páde komunistickej totality, ho pápež Ján Pavol II. v marci 1990 vymenoval za košického biskupa. Konsekroval ho kardinál Jozef Tomko, ktorého sme iba minulý rok odprevadili na večnosť. O ďalších päť rokov neskôr, v roku 1995, boli Košice povýšené na sídlo metropoly a Mons. Alojz Tkáč bol menovaný za prvého košického arcibiskupa – metropolitu. Vtedy navštívil naše mesto, teraz už svätý pápež Ján Pavol II., ktorý svätorečil našich košických mučeníkov a odovzdal mu pálium. Veľmi vďačne a pochvalne sa sám otec arcibiskup Alojz vyjadroval o perfektnej spolupráci pri príprave tejto pápežskej návštevy a o pomoci zo strany vtedajšieho primátora a nášho neskoršieho prezidenta Rudolfa Schustera.

Boli to roky naplnené nadšením a súdržnosťou veriacich. Arcibiskup Alojz zriadil 37 nových farností, 13 nových dekanátov. Za dvadsať rokov tu bolo postavených 135 úplne nových kostolov, obnovilo sa 190 starých kostolov. Činnosť obnovila Arcidiecézna katolícka charita. Boli zriadené cirkevné školy. Keď vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku, stal sa jej Veľkým kancelárom. Do diecézy sa vrátili pôvodné mužské i ženské rehole a prišli aj nové.

Jeho dvadsaťročná biskupská služba bola naplnená obnovou a zveľaďovaním duchovného života a potrebných štruktúr cirkvi v období znovuzískanej náboženskej slobody. Jeho radosťou bol predovšetkým obnovený kňazský seminár a početné kňazské povolania. Počas tých rokov arcibiskup Alojz vysvätil viac ako 350 kňazov. Aká to bola milosť pre neho i pre nás!

Biskup pri spravovaní diecézy musí toho veľa zniesť, okrem mnohých pekných chvíľ prichádza aj veľa sklamaní. Aj toto zdieľal spolu s nami, jeho pomocnými biskupmi, so mnou a biskupom Stanislavom Stolárikom. Najviac sa trápil nad kňazskými odchodmi. No aj toto bolo pre neho iba potvrdením, že kňazskú službu vykonávajú kňazi v úplnej slobode z vlastného presvedčenia a bez nátlaku, ináč by to bola forma akejsi duchovnej totality.

V posledných rokoch ho trápilo aj relativizovanie viery a kresťanských hodnôt. Pokladal to za veľké nešťastie našich čias a našej odkresťančenej Európy, ktorá podľa neho neodchádza len od viery, ale aj od zdravého rozumu. V nových ideológiách nasilu pretláčanej agendy LGBTI videl záblesky novej diktatúry. Často sme tieto témy preberali pri stole, pri obede na našom úrade, kde žil a býval až do konca. Aj v týchto témach bol hrdým pro-liferom a nebojácnym obhajcom jediného skutočného manželstva muža a ženy – jedného muža a jednej ženy.

Náš arcibiskup Alojz bol od roku 2010 na zaslúženej emeritúre. Ešte aj potom celých deväť rokov neúnavne slúžil pravidelnou spovednou službou v našej katedrále každé ráno i večer. Nikdy neodriekol, keď som ho poprosil o službu pri početných birmovkách vo farnostiach. Bral si dokonca aj po dve birmovky v jeden deň. Museli sme ho doslova brzdiť a šetriť, lebo on sa nešetril a prakticky až do obdobia pandémie išiel skutočne ako píla!

Po toľkých rokoch v jeho blízkosti, môže povedať, že som hrdý na to, že som pri ňom mohol slúžiť a po ňom aj pokračovať v jeho začatej službe. Bol síce úsečný a stručný v reči, no presvedčivý v priamosti a čitateľný vo svojich rozhodnutiach.

Veľmi sa mi páčila jeho jedna z mnohých pekných vlastností. Rád rozdával. Ani nie tak svojim ako úplne cudzím ľuďom. Najprv seba a to doslova. Bol totiž 90-násobným darcom krvi. Bol nositeľom zlatej a briliantovej Jánskeho plakety. Potom rozdal všetko čo dostal a teda aj celý svoj nie veľký plat. Stále mal prichystané obálky – kopertky – ako hovorieval: Bohatý som, lebo nič mi nechýba. Všetko mám podelené, všetko rozdávam: na misie, na charitu, na adopciu na diaľku, na katedrálu a na zbierky v arcidiecéze (Moja Kronika VI, 20.6.2013).

Naozaj, žil pre túto našu miestnu cirkev. Preto aj vo svojom testamente napísal veľmi peknú vetu s prosbou adresovanou všetkým: Bratia kňazi, biskupi, milí veriaci! Môj život bol spojený s vami, s Košicami, s katedrálou a arcidiecézou. Modlil som sa za vás – vy sa modlite za mňa!

Posledné štyri roky ho trápilo oslabené srdce. Postupne sa pripodobňoval svojmu Majstrovi na kríži. Sily ho opustili, ale on si nikdy nezúfal a ani sa nahlas nesťažoval. Postupne a ticho odchádzal do ústrania a do samoty svojej izby, kde chcel mať kľud a iba občas prijal nejakú návštevu či poskytol interview.

V poslednom období napísal: Keď som bol malý chlapec, učil som sa na hodinách náboženstva o večnosti. Keď som sa stal kňazom, vyučoval som o večnosti. A teraz, keď som zostarol, už sa na večnosť pripravujem.

Večer pred smrťou som ho navštívil. Bol v celkom dobrej kondícii, nezvyčajne dlho sme sa rozprávali. Ani som si len nepomyslel, že jeho prechod do večnosti nastane o pár hodín. Zomrel tak ako si prial a za čo sa neustále modlil: v spánku a bez bolesti.

Drahí bratia a sestry, spojme sa dnes v modlitbe za jeho nesmrteľnú dušu! Ďakujme Bohu za život nášho arcipastiera a jeho nádherné svedectvo vernosti! Nech ho Panna Mária, ku ktorej sa denne utiekal v modlitbe ruženca privedie k svojmu Synovi Ježišovi! A nech nájde trvalú radosť a večný pokoj pri milosrdnom Bohu, po boku svojich drahých, milovaného kardinála Tomka, i všetkých, ktorí sú pochovaní v tejto katedrále. Amen.

Kondolencia pápeža Františka

Jeho Excelencia Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita

Jeho Svätosť František, informovaný o úmrtí J. E. Mons. Alojza Tkáča, košického emeritného arcibiskupa, pastiera, ktorý s neúnavným zápalom vykonával svoju službu, vyjadruje otcovskú blízkosť Vám, Excelencia, ako aj príbuzným zosnulého arcibiskupa, kňazom, zasväteným osobám a všetkým veriaci miestnej cirkevnej komunity, s nádejou na návrat do domu Otca, kde čaká večná odmena.

Svätý Otec vzdáva vďaky všemohúcemu Bohu za službu, ktorú zosnulý arcibiskup konal v Cirkvi a vyjadruje mimoriadne uznanie jeho vernosti a apoštolskej horlivosti v tajnej Cirkvi v časoch ateistického komunistického režimu. Jeho svätosť zveruje arcibiskupa Alojza milosrdenstvu nebeského Otca a s prosbou o ochranu Panny Márie udeľuje všetkým, ktorí sa zúčastnia na rozlúčke so zosnulým svoje apoštolské požehnanie.

Pietro kardinál Parolin
štátny sekretár

Kondolencia prezidentky SR Zuzany Čaputovej 

Vážená smútiaca rodina,
vážení predstavitelia Katolíckej cirkvi na Slovensku,
vážení veriaci,

s ľútosťou som prijala správu, že sa naplnila pozemská púť Jeho Excelencie emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča. Kráčal ňou v presvedčení, že vyznávanie viery a náboženská sloboda patria medzi základné ľudské práva a obohacujú naše životy i život spoločnosti.

Veriaci v ňom nachádzali duchovného otca, ktorý im tieto hodnoty sprostredkoval a sám bol pre nich príkladom. Nedokázal mlčať po invázii sovietskych a spojeneckých vojsk do Československa a v období následnej normalizácie. Vystúpil odvážne a verejne. Jeho slová šírili aj slobodné médiá ako Vatikánsky rozhlas či Hlas Ameriky. Svoje postoje ani na nátlak vtedajšej Štátnej bezpečnosti neodvolal a radšej prijal odobratie štátneho súhlasu na výkon pastoračnej služby.

Hlboký zmysel však našiel aj v životnej situácií, keď bol nútený vykonávať robotnícke povolania. Možno ešte naliehavejšie než predtým vnímal svoje poslanie šíriť vieru a náboženskej hodnoty. Neustále bol v kontakte s ľuďmi a s priateľmi, s ktorými pôsobil v podzemnej cirkvi. Článkami, ktoré písal a vydával v samizdatoch, udržiaval vo veriacich nádej, že sloboda vyznania raz opäť bude pre všetkých samozrejmosťou.

Ten čas nastal po Novembri ’89, keď sa mohol naplno venovať pastorácii, ale aj náprave krívd z minulosti. Dielo jeho života je rozsiahle a v mnohých smeroch významné pre samotnú cirkvev i pre Slovensko. Chcem sa mu preto poďakovať za všetko, čo pre nás vykonal, aj za to, že ho nezastavili prekážky, s ktorými sa v živote stretol. Vždy sa mohol oprieť o svoju hlbokú vieru a o ľudí, ktorí mu dôverovali.

Smútiacej rodine, predstaviteľom Katolíckej cirkvi a všetkým veriacim vyjadrujem svoju úprimnú sústrasť.

Zuzana Čaputová 

Príhovor primátora mesta Košice

Eminencie, otcovia kardináli,
Excelencie, otcovia arcibiskupi a biskupi,
kňazi, zasvätení, rehoľné sestry,
drahá smútiaca rodina,
predstavitelia štátnej správy a samosprávy,
vážené smútočné zhromaždenie!

Rozlúčka a pohreb košického arcibiskupa Alojza Tkáča sa bezprostredne a výrazne dotýkajú mesta Košice, lebo s Košicami je spojený jeho život a jeho celoživotné pôsobenie. Obzvlášť významným pre samotné dejiny mesta bolo obdobie rokov 1990 – 2010, kedy stál na čele arcidiecézy.

Po prekonaní totalitného režimu sa aj vďaka novej autorite v metropole východu, začali mobilizovať sily pre nový, lepší, spravodlivejší systém. Bol to práve arcibiskup Alojz Tkáč, ktorý prvý odvážne a veľmi konkrétne poukázal na to, že dobré vzťahy samospráv s cirkvami musia mať v novej ére vývoja spoločnosti nezastupiteľné miesto. Lebo len také sú na prospech veriacich i všetkých občanov. V roku 1990, spolu s prvým porevolučným primátorom Košíc Jánom Kopnickým, položili základy dôležitej spolupráce mesta a cirkvi, a ja som nesmierne rád, že dnes spolu s otcom arcibiskupom Bernardom Boberom môžeme na týchto základoch stavať a dobrú spoluprácu ďalej rozvíjať a prehlbovať.

Ako najvyšší predstaviteľ Košickej arcidiecézy bol Alojz Tkáč pri zriadení podnes fungujúcej Komisie cirkví pri Mestskom zastupiteľstve, ktorá bola a je jedinou svojho druhu v samosprávach na Slovensku. Tento krok umožnil cirkvám spoznávať sa, pomáhať si a historické napätia nahrádzať vzájomnou dôverou a náklonnosťou pre spoločné ciele. Zmýšľanie v tomto duchu neskôr prinieslo i ďalší praktický počin. Vznik Ekumenického spoločenstva cirkví a náboženských spoločností. Zároveň s uznaním konštatujem, že jeho podpis nájdeme aj pod zriadením prvých cirkevných škôl v Košiciach či pod založením prvej katolíckej vysokej školy – univerzity.

Ctení vzácni hostia, drahé smútočné zhromaždenie.

Arcibiskup Alojz Tkáč zanechal v meste Košice nezmazateľné stopy svojho pôsobenia a to nielen na duchovnom poli. Jeho prepojenie s mestom bolo intenzívne aj v čase, keď mu bol štátom odobratý súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti. Ako robotník v mestských lesoch či ako vodič električky v dopravnom podniku pracoval, žil s Košičanmi a pre Košičanov. Som si istý, že tak ako vtedy ukázal silu človeka v boji za vieru, pravdu a spravodlivosť, jeho osobnosť navždy ostane inšpiráciou a príkladom vernosti dôležitým hodnotám pre ďalšie generácie nielen v Košiciach, ale ďaleko za hranicami tohto nášho regiónu.

Som vďačný a zároveň hrdý na to, že ako primátor mesta Košice, môžem na tomto mieste vyjadriť uznanie, úctu a stálu vďačnú spomienku zosnulému prvému košickému arcibiskupovi – metropolitovi Mons. Alojzovi Tkáčovi.

Nech odpočíva v pokoji! Česť jeho pamiatke.

Príhovor starostky obce Ohradzany

Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

23.mája sme v našej obci Ohradzany s hlbokým zármutkom a s bolesťou v srdci prijali správu, že nás navždy opustil náš rodák, otec arcibiskup Alojz Tkáč.

Dňa 2. marca 1934 sa v obci Ohradzany do rodiny Pavla a Anny Tkáčových narodil syn Alojz. Detstvo a svoju mladosť prežil s rodičmi a dvomi sestrami, tak ako on často spomínal, plnohodnotne, so všetkým, čo k tejto etape života patrí. Ako mladý človek počul volanie Pána: „Poď za mnou“ a z rúk biskupa Ambróza Lazíka prijal sviatosť kňazstva. Jeho kňazská cesta nebola ľahká, ale priam tŕnistá. No on vytrval vo viere.

Napriek mnohým povinnostiam, ktoré prinášal jeho arcibiskupský úrad, si často našiel cestu domov do Ohradzian. Jeho rodná obec bola vrytá v jeho srdci. Tu rád chodil do prírody  na svoje obľúbené miesta z mladosti. Vždy sa potešil, keď stretol svojich rodákov, rád sa s nami rozprával, vyzýval nás k modlitbe, rád pomohol či poradil.

Lúčime sa s Vami, otec arcibiskup, v mesiaci máj, v Máriinom mesiaci. Veď Mária nazvala kňazov svojimi najmilšími synmi. V mene všetkých občanov rodnej obce Ohradzany Vám ďakujem za všetko, čo ste pre našu obec vykonali. Ďakujeme za každú návštevu, za Vaše modlitby, za každú sv. omšu, za Vaše slová povzbudenia, ale i otcovské napomenutia. Ďakujeme Pánu Bohu za Vás a navždy si uchováme vo svojich srdciach na Vás spomienku  plnú úcty a modlitby.

Nech Ježiš je Vašou večnou odmenou.

Príhovor dekana a farára Farnosti sv. Alžbety v Košiciach

Eminencie, excelencie, bratia kňazi, rehoľnici, rehoľnice, seminaristi, smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie

V tejto chvíli chcem vyjadriť slová vďačnosti za celé presbytérium, zvlášť za tú generáciu nás kňazov, ktorá v priebehu 20 rokov (od r.1990-2010) prijala kňazskú vysviacku z jeho rúk.

Spomíname po tieto dni na mnohé chvíle, počnúc prvými stretnutiami, keď sme v jednu stredu v mesiaci na Spišskej Kapitule s radosťou očakávali svojho biskupa- arcibiskupa. Bol to pre nás zážitok, keď sa stretával so svojimi seminaristami.  Koľkoročiak si? Neraz zaznela táto otázka z úst nášho zosnulého Emeritného arcibiskupa. Snažil sa pri tomto veľkom počte nás poznávať, preto nečudo, že keď sa pýtal koľkoročiak si, odpoveď znela: „Ja som už kaplánom pán arcibiskup..“

Poznávajúc ho sa pomaly ukázalo, že častokrát za prísnym pohľadom sa ukrýva otcovské srdce..

Stával sa pre nás vzorom v duchovnom živote, sebadisciplíne, poriadkumilovnosti.

Povestné zostanú jeho mnohé povzbudenia pre nás kňazov:

„Buďte pastormi, nie raptormi.“

Veľmi mu záležalo na nás kňazoch, o čom svedčia aj slová povzbudenia v jeho testamente: „Každý deň vo vašom živote nech nechýba sv. omša, liturgia hodín, ruženec  a adorácia na vlastné posvätenie.“

To čo iným kládol na srdce, sám zachovával. Často sme ho vídali tu v lavici skoro ráno, či večer, alebo v spovednici. V kondolenčnej knihe, ktorá je vystavená už niekoľko dní tu v katedrále sú mnohé poďakovania za múdreho i láskavého spovedníka.

Otec arcibiskup ďakujeme Vám za váš príklad, svedectvo života, každú pastoračnú návštevu, každú radu i povzbudenie.