Doba vzniku farnosti nie je známa.
Prvá písomná zmienka farnosti Sedikart je z rokov 1332 a 1333 (zápisy vyberačov pápežských desiatkov, ktoré nariadil pápež Ján XXII). V záznamoch je uvedené, že tu vtedy pôsobil kňaz Šebastián. Koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia sa obec dostala do vlastníctva augistiniánskeho kláštora vo Veľkom Šariši.
Pravdepodobne počas pôsobenia augustiniánov bol postavený farský kostol sv. Filipa a Jakuba. V roku 1350 bol správcom kostola v Sedikarte kňaz Donch.
V 15. storočí vydaná listina má zmienku o istom kňazovi Ondrejovi zo Sedikartu.
Napokon v zozname kňazov z roku 1543 nájdeme faru Sedikart.
V 16. storočí dedinu vlastnili bratia dominikáni. Príchodom reformácie v polovici 16. storočia (a zmenou zemepánov) znamenal zánik pre farnosť Sedikart. Ujali sa dva smery protestantizmu – evanjelický a kalvínsky. V 16. storočí bol v Sedikarte kalvínsky zbor. Okolo r. 1600 pôsobil v dedine evanjelický kazateľ. Koncom 16. storočia bol Sedikart filiálkou evanjelickej farnosti v Tulčíku. Okolo r. 1620 evanjelická farnosť v Tulčíku zanikla. V r. 1640 začala kalvínska farnosť v Tulčíku spravovať aj Sedikart.
V čase rekatolizácie sa väčšina veriacich postupne vracala späť ku katolíckej viere. Podľa kanonickej vizitácie z r. 1691 vo farnosti Tulčík účinkoval už katolícky kňaz. Katolícka farnosť Tulčík mala aj filiálku Sedikart, kde sa už farnosť (napriek rekatolizácii) neobnovila.
Kostol sv. Filipa a Jakuba bol kalvínom vzatý koncom 17. storočia.
Na konci 18. storočia údajne pôsobil ešte v dedine Sedikart evanjelický kazateľ. Tunajšie kostoly však už protestantom nepatrili.
V roku 1810 bol už Sedikart filiálkou farnosti Terňa. Úsilím Dessewffyovcov bola koncom 18. storočia zriadená vo Finticiach samostatná kaplánka. V roku 1788 sa v nej kaplánom stal páter Vincent Brusini, neskorší gvardián kláštora Františkánov v Nižnej Šebastovej. Kedže Dessewffyovcom vtedy patrila aj naša dedina, stala sa táto akoby filiálkou samostatnej kaplánky vo Finticiach.
Fintická kaplánka zanikla v roku 1807, keď za kaplána ordinovaný páter Venantius Jankovský z nej odišiel účinkovať do Terne. K farnosti Terňa bola pričlenená aj filiálka Sedikart. Toto priradenie spôsobovalo veriacim problémy, ako o tom svedčí list napísaný 15. júna 1864 obyvateľmi Sedikartu a opatrený obecnou pečaťou. List pre biskupa: „S tuto našu poniženu maľučku prosbu pristupujeme ku jejich Otcovskej radi obec a filial Sedikert menovani pod fari Terňanskej to jest: společne všecki obyvateľe utikame se všecki zluboku poniženoscu. Aby oňi, jak hlava cirkvi společnej rimsko katolickej biskupa osviceneho nas všeckich společne o milosc prosicich račili ze svoju mocu a vladu laskave jak svojo ovečki vislišec a nam jesli ta vec za kteru ňižej žadosc svoju predkladac budzeme milostive zaopatrec a ku spomožeňu bic ato sice: Z jednej strani že našo predkove od starodavna prisluchaľi naš filial pod faru Tilček rečenu za kterim vlasnim predsevzetim aj mi terajše obivateľe bi sme žadosc a uprimnu lasku o pomoc žadali ato sice pre taketo pričini ktere mi zduvernosci a v pravdze predložic chceme a opaternosci se požalovac: Že ľudze z valaluch ktere ku pobožnosci do kosceloch na filialoch prisluchajicich ku fare svoju pobožnos po vonku vecej odpravjaju a ňe chrame bozkim ľebo še ňemožu pomescic, druhe naš valal je bars odaleni od druhich tak ňemožeme ku pobožnosci načas pristupovac, trece do farskeho koscela na obkolo chodzic ľebo panstvo orečne ňechceju nam prez svojo competencie dac chodzic, štvarte že naš predstaveni farar o našu obec ňeveľo stoji potom organistu že nam ku omši organovac ňechce chodzic žada od nas ňejaku placu kteru našo predkove ňeplacili. Podavame z veliku pokoru a poňiženoscu abi nas račili visľišec a zaopatrec, ostavame poňižene podaňi o pomoc prosice. Co aľe na vekšu pevnosc richtare obci Sedikert žadame obec cala a pečatku valalsku potverdzujeme.“ Tejto prosbe košický biskup nevyhovel.
1. júna bolo založené Ružencové bratstvo.
Farská expozitúra bola zriadená v roku 1934 a ešte v roku 1933 Capelania localis. Záhradné (Sedikart) teda bolo vyňaté z Terni. Farníci z obce kúpili za pomerne veľkú sumu pozemok s budovou, ktorá by sa stala farskou budovou.
V roku 1947 sa uskutočnili Sväté misie.
V roku 1948 dochádza k zmene názvu obce.
Nová farská budova sa začala stavať v roku 1955, dokončená bola v roku 1957. Bolo to v čase pôsobenia vdp. Jozefa Fialku.
Rozhodnutím Biskupského úradu v Košiciach bola v roku 1961 bývala filiálka farnosti Nižná Šebastová – Fintice priradená k farnosti Záhradné. V rokoch 1967 až 1970 bol svojpomocne v strede našej obce postavený nový a priestranný kostol rozmerov 41,7m x 17m, ktorý svojou veľkosťou pripomína baziliku. Veža má výšku cca 28 m. Miest na sedenie cca 300 a miest na státie cca 500.
21. júla 1968 bol požehnaný základný kameň. Požehnal ho dekan Anton Ďurčák zo Sabinova.
Až do roku 1970 bol farským kostolom náš starobylý chrám sv. Štefana, prvého mučeníka, ktorý už kapacitne nepostačoval a preto veriaci za pôsobenia pána dekana Jána Macka – Družbackého sa rozhodli postaviť nový a väčší chrám, ktorý by bol zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska. Kostol je architektonicky zaradený do neoklasicizmu.
V nedeľu 20. septembra 1970 bol požehnaný nový farský kostol v Záhradnom za obrovského množstva veriacich. Požehnanie vykonal pápežský prelát Ján Onderúv, vtedajší administrátor v Prešove. Slávnostným kazateľom bol prof. ThDr. Štefan Hlaváč, správca farnosti v Hermanovciach.
V nedeľu 8. mája 2005 sa uskutočnila konsekrácia farského kostola. Kostol konsekroval Mons. Alojz Tkáč, vtedajší košický arcibiskup metropolita.
Sväté misie po 70-tich rokoch sa konali v dňoch 2. – 10. septembra 2017.
V roku 2019 náš farský kostol získal relikvie sv. Tomáša Akvinského, sv. Šarbela, sv. Gemmy a sv. Marka, Melichara a Štefana, kňazov a košických mučeníkov a v roku 2020 aj relikviu zo Svätého KRÍŽA, na ktorom zomrel Náš Pán Ježiš Kristus a relikviu sv. Gabriela Possentiho, ktorý si uctieval Bolestnú Matku Božiu.
V roku 2020 sme si pripomenuli 50. výročie kostola.
V roku 2023 sa uskutočnila oprava zvonov.
PREPIS FARSKEJ KRONIKY od r. 1990 (pdf)
