Zahaľovanie krížov

Je zvykom, že na 5. pôstnu nedeľu sa zahaľujú kríže.

Pred liturgickou reformou Druhého vatikánskeho koncilu sa 5. pôstnou nedeľou začínala doba umučenia (tempus passionis). Vyjadrovalo sa tým to, že od tejto nedele sa v liturgických textoch a čítaniach dostáva do popredia téma Kristovho utrpenia. Od tohto pomenovania sa upustilo, aby sa vyjadrila vnútorná jednota celého Pôstneho obdobia. Spájal sa s tým zvyk zahaľovať v kostoloch kríže a obrazy umučeného Krista, ktorý sa z rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska u nás stále zachováva. Kríže zostanú zahalené až do konca slávenia Utrpenia a smrti Pána v Piatok utrpenia Pána a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie.

Starobylý zvyk zahaľovať kríže a obrazy trvá už niekoľko dlhých storočí.

Polykarp Radó vo svojej knihe “Enchiridion liturgicum” uvádza tri pravdepodobné dôvody vzniku zahaľovania kríža:

1. V tejto dobe sa sústredí pozornosť na utrpenie a nie na smrť Pána. Zahalením kríža sa vyzdvihne jeho dôležitosť a pritiahne sa pozornosť na kríž, ktorý je vyvrcholením umučenia.

2. V románskom slohu sa na kríži predstavoval Kristus ako Kráľ večnej slávy a v čase umučenia sa takýto obraz nezhodoval s pohľadom na trpiaceho Pánovho služobníka. Ježiš ako kráľ večnej slávy bol odetý v kráľovskom rúchu s kráľovskou korunou na hlave ako víťaz.

3. S „pôstnymi plátnami“ sa zakrýval celý oltár, až neskôr sa zakrýval iba kríž a obrazy.